Keď cítim, že sa necítim 

Dnes bol naozaj zvláštny deň. Na manžela liezla nejaká nádcha, tak sa presťahoval do inej izby a ja som si uložila Matejka vedľa seba. Obložila som ho vankúšmi z každej strany, aby sa niekam nepregúlil. Aj tak som nevedela spať. Stále ma mátalo, že si sadne a prelezie niekam mimo dosah. Čiže hladina spánku dosť nízka.

Začínajú noci, že spí buď celú noc bez jedla, alebo pýta jesť raz. Aj teraz to tak bolo. Je to úžasné mať ho pri sebe počas spánku, ale dnešná noc ma presvedčila, že pre mňa je to náročné. Neustále som bola hore, lebo som mala dojem, že sa zdvihne a niekam mi padne.

Počas dňa mi tiež nedal vydýchnuť. Mal asi nejaký náročný deň, nechcel ležať, nosiť sa, hojdať, ani nič iné. Asi aj takýto malí muži majú svoje dni.  Manžel prišiel na obed a to už som uvažovala či ho nepoprosím, aby ostal doma, lebo fakt mi bolo divne. Zažívate aj vy, ktoré ste väčšinu dňa samy doma s dieťaťom/deťmi, že máte chuť volať mužovi, aby prišiel prevziať stráž? Ja dnes hej. V chvíľach, ako bola táto, si uvedomujem, že tých dobrých dní, keď malý dobre spí, dobre papká, zaspáva sám, nelezie kam nemá, neolizuje metličku na zametanie kuchyne, alebo si práve nejde vypichnúť niečim okom a udrieť havu o všetky rohy v byte, proste keď mu nejde o život, je príliš málo, rýchlo prejdú a náročných dní neubúda, stále ich je viac, či nemajú konca-kraja.

Sú dni, kedy je to naozaj super, prejdú ani neviem ako. Lenže dnes to bol des. Pocitovo ako v inej dimenzii, sústredenie na bode mrazu, uvedomila som si, že ma bolia asi aj vlasy a mihalnice. Mali sme však s kamoškami naplánovaný kovový večer. Och, naozaj som to potrebovala. Zmeniť prostredie, vzduch, ľudí, všetko. A bolo to dobré. Tri hodiny psychohygieny padli vhod. O deťoch sme sa rozprávali naozaj okrajovo, skôr o topánkach.

Potom sú dni, keď mám chuť si sadnúť a plakať, lebo malý nechce jesť, potom chce, potom sa vygrcká alebo nakaká do práve prebalenej a čistej plienky. Keď mi tečie pot aj nervy a som sama doma a Matejko má vrieskajúcu chvíľku a aj ja potrebujem svoju chvíľku a dať si tretiu sprchu počas dňa, lebo mi tečie dole chrbtom, ako po dlhom behu. Áno, na konci každého tunela je svetlo. Vidim ho v úsmeve svojho syna, v jeho pokrokoch, v tom, ako sa práve naučil sedieť a smeje sa na slovnom spojení boloňské špagety.

Myslím si, že mám právo nebyť vždy dokonalou matkou, hrdinkou dňa za každú cenu a hovoriť ľuďom, že sa mám iba dobre. Uvedomujem si, že veci a okolnosti sa prispôsobujú malému dieťaťu, lebo je to tak. Aj ja pociťujem osteň závisti, keď počúvam, ako si niekto plánuje výlety na miesta, kam by sme sa s kočíkom proste nedostali. Som matka, som iba človek. Dúfam, že to nie je príliš demotivujúce, skôr je to úprimnosť. Dopisujem blog, zhasínam a idem nabrať sily do nového dňa.
Daj LIKE a Zdieľaj tento blog na facebooku