Zlá mama / zlý človek

Ešte mi nikto do očí nepovedal, že som zlá matka, alebo zlý človek. Čo je možno horšie – občas sa tak cítim. Buď je to čiastočne docent hormón počas PMS (čo narobím, žijem s tým a veľakrát neviem bojovať) a inokedy moje cholerické nervózne druhé ja.

Doslova dokážem vyletieť z kože, keď sa mi nedarí, keď mením outfit malému už pätnásty raz, lebo sa zababral od jedla, keď mi príde pod ruku manžel po celom dni v práci, keď cítim, že nedávam život, keď nemám žiadnu „voľnosť“, keď nesiem Mateja ako surf pod pazuchou cez celé Tesco a on kričí aj kope a plače, lebo nie je po jeho, keď nie je po mojom…..keď …..keď už mám pocit, že ani Boh neodpovie na moje modlitby…

Cítim sa previnilo, lebo nie som trpezlivosť sama, rozčuľujú ma šuchtaví ľudia, dlhé rady v obchode, pomalá pokladníčka, nemožnosť zaparkovať, hlúpi hluční susedia, neporiadok a podľa mňa všetko musí byť hneď – hneď a už aj a už je neskoro ….. A ako bonus ma serie (nedá sa to inak napísať) nemožnosť mať niektoré veci hneď a najlepšie instatné riešenia, ak by boli po ruke a nie stále ísť tou dlhšou a ťažšou cestou, lebo všetko má svoj správny čas.

Mám chvíle a zrejme je to obdobie, kedy by som chcela zaliezť pod paplón a nevystrčiť hlavu, kým všetko neprehrmí. Proste sa ľutovať, ľutovať samu seba – jedným slovom „hovniť sa“.
Viem, že mám na všetko čas, ten jediný mi neujde, ale to ani dlhy, však? Skôr ma to doženie všetko. Dnešný deň nebol dobrý, vlastne mám pocit, že celý október bol príliš rýchly, príliš uhadaný, ukričaný, a príliš všetkého v ňom bolo.

Pocit, keď ideš z posledných síl, prekračuješ svoje limity, máš dosť, pocit, keď už si na hranici svojich síl, krok od totálnej únavy…

Nepoetický, depresívny a veľmi, veľmi svojský príspevok. Avšak prajem si, aj všetkým, aby ďalšie dni boli lepšie a krajšie. Čo bol dnes zlý strop, zajtra bude podlaha, na ktorej budú lepšie zajtrajšky.