Koniec? Vážne?

Neverím, že už je december. Doladila som darčeky trochu na poslednú chvíľu, lebo som čakala na almužnu od štátu. Nejdem nikomu klamať, proste pravda.

A išla stráviť Vianoce k svojim rodičom, kde to vonia, vyzerá a je viac vianočné než u nás.

Uplynulý rok hodnotím ako dosť dobrý, plný malých zázrakov, potešení, občas smútku, plaču (nielen Matejkovho), rastúcich zubov a vlasov, pádov na hubu :D, pokory, objímania, lásky, sem -tam hnevu, divných nocí aj dní, spokojnosti, trochu strachu, jedla, kamarátov, hlbokých nádychov a výdychov, veľa modlitieb a veľkej viery v zázraky, čakania, kriku a hluku …..všetko bolo.

Stávalo sa, aj denne, že plniť Instagram svet bolo nad všetky sily a chuť vzdať to veľká, ale mám svoju motiváciu prečo ísť ďalej. Nie, môj vesmír je môj syn a manžel, môj Boh a rodina, blízka či vzdialená, priatelia, občasné známosti, kamky.

Držím sa po kope, ďakujem Bohu za ďalší deň, občas nadávam, lebo mi nie je nijak dobre, inokedy sú dni plné eufórie a matkovskej voľnosti. Poznáš to? Nedávam si predsavzatia, radšej riešim aktuálne veci, ktoré odmietam z nejakého vnútorného princípu nazývať problémy. Neznášam problémy, vnútorné hovienka, ťažkosti bežných aj sviatočných dní. Nemyslím si, že svet je gombička, ale mohol by byť. Však?
Moje očakávania v novom roku neviem presne definovať a pomenovať, ale verím, že bude každý deň lepší než predchádzajúci.

Denník oslavuje v týchto dňoch svoj rok. Vznikol nenápadne a s veľkou pomocou manžela – manažéra a fotografa. Človek ani nevie a zrazu to nabralo úplne iné a väčšie rozmery. Zrazu som nazrela do Instagram sveta z opačnej perspektívy – keď tvorím cielene (občas plánovane, občas spontánne) obsah a formu. Baví ma to aj teší, keď mi niekto napíše spätnú väzbu či už verejne alebo súkromne do správy.

Chcem však, aby Denník ostal autentický, povedzme si na rovinu, on aj je 😆 a plný humoru, zábavy, úprimnosti, dobrej nálady. Keď budem mať zlú náladu, napíšem aj to. Haha.

Čitala si už aj tento Blog? -> Tolerantnosť – vzácny jav