Nevyžiadané rady

Kto to pozná, prosím, ruku hore. Áno, vidím, vy aj vy a dokonca aj zadný rad. Čiže asi milión ľudí. Najradšej by som týchto ľudí s ich „skvelými“ radami poslala do miest, kde dávno alebo nikdy neboli, ale nemôžem byť úplná krava ?.

Najviac ma dojíma, ako sa všetci starajú, prečo má Matej cumeľ. Na otázku smerujúcu na môjho syna, čo to má v ústach, mi napadá trefná odpoveď. V každom prípade ja tiež neriešim čo si dávate do úst.

Ďalšie skvelá otázka: kojíš/nekojíš? Za prvé je to dojčenie, nauč sa slovenčinu. Za druhé ja som sa nepýtala, akú si mal/ mala ráno stolicu. A keď už som takto rozbehnutá, nedá mi nespomenúť najväčšieho strašiaka v živote nevyspatej a životom ubitej matere na materskej – odpliekovanie. Niekde som čítala, že učíme deti na plienky a cumle a potom chceme zázrak na počkanie, aby hneď ako sa my rozhodneme a my dospelí to posúdime, že je pravý čas, nech dieťa odhodí cumeľ, plienky a rovno sadne za volant a je samostatné, však? Česť výnimkám a bezplienkovej metóde.

Trpezlivosť ruže prináša a každý, kto si myslí, že lenivá mater mu necháva plienky a že je blbá, lebo malý má cumeľ, ma núti sa zamyslieť, či má dotyčný deti a ak áno, aké on bol decko a ako dlho trvalo jeho deťom zbaviť sa plienky, cumľa alebo mojkáčika.

Stretla som sa s tým, že mnoho ľudí vám dá nevyžiadanú radu ohľadom mena pre dieťa. Akože vážne? Ty máš príležitosť dať mu meno, aké chceš. Niektorí už tú príležitosť mali a nevyužili. Smola proste.

Čo z toho vyplýva? Že namiesto nevyžiadanej rady a hlúpych otázok, nech sa človek radšej vzdeláva, alebo si pustí večerné správy a tam sa rozčuľuje v pohodlí domova pred telkou. Alebo sa iba pokúsme byť voči iným tolerantní.

  ČÍTALA SI UŽ AJ TENTO BLOG? -> Tolerantnosť – vzácny jav