06 máj Kto ťa ovláda?

Už takmer z dvojnásobnej skúsenosti viem, že byť tehotná znamená cítiť sa na hovno, nie vždy, ale predsa. Vďaka bohu ma minulo ranné grcanie, pálenie záhy v prvých troch mesiacoch, v tých neskorších už nie, aj nadmerná únava. Hoci kto vie, možno ju iba ignorujem, lebo Matej chodí spávať príliš neskoro. V tomto mám trochu pocit zlyhania. Pri Matejkovi som nemala pocit, že na mňa udierajú hormóny vo zvýšenej miere.  Skôr vo vyššom štádiu tehotenstva ma vedel rozplakať film a následne po pôrode doma som zažívala búrku citov a plaču a rozcitlivenosť, ktorá mi ostala.

Momentálne, v druhej polovici tehotenstva. Strácam kontrolu nad sebou, telo by sa chcelo ovládať, ale vôľa je prislabá. Horšie ako spomínané PMS. Chute nemám, ale že na nič, ráno ako-tak, obed už mi chutí menej a večer na čo pozriem, tak z toho ma začne bolieť žalúdok a následne na to z hladu. Jeden si nevyberie. Z fast foodov mi bolo zle, teraz to nejem, čokoláda má na mňa tiež negatívny účinok, vajíčka v akejkoľvek forme nemôžem ani cítiť a na rezne so zemiakovým šalátom som stratila chuť po novom roku.

Občas manžela poprosím nech mi vymyslí obed alebo večere. Po jeho otázke na čo mám chuť sa mi otvára nožík vo vrecku. Ťažko so mnou, viem. Tu som si istá, že hlad ani chuť na niečo konkrétne ma neovláda. Kiežby mi maličké nechutenstvo ostalo aj po narodení Koťátka č.2. Lebo po narodení Matejka ma ovládol vlčí hlad aj smäd (na vodu).