Nevyžiadané rady

Kto to pozná, prosím, ruku hore. Áno, vidím, vy aj vy a dokonca aj zadný rad. Čiže asi milión ľudí. Najradšej by som týchto ľudí s ich “skvelými” radami poslala do miest, kde dávno alebo nikdy neboli, ale nemôžem byť úplná krava 😅.

Najviac ma dojíma, ako sa všetci starajú, prečo má Matej cumeľ. Na otázku smerujúcu na môjho syna, čo to má v ústach, mi napadá trefná odpoveď. V každom prípade ja tiež neriešim čo si dávate do úst.

Ďalšie skvelá otázka: kojíš/nekojíš? Za prvé je to dojčenie, nauč sa slovenčinu. Za druhé ja som sa nepýtala, akú si mal/ mala ráno stolicu. A keď už som takto rozbehnutá, nedá mi nespomenúť najväčšieho strašiaka v živote nevyspatej a životom ubitej matere na materskej – odpliekovanie. Niekde som čítala, že učíme deti na plienky a cumle a potom chceme zázrak na počkanie, aby hneď ako sa my rozhodneme a my dospelí to posúdime, že je pravý čas, nech dieťa odhodí cumeľ, plienky a rovno sadne za volant a je samostatné, však? Česť výnimkám a bezplienkovej metóde.

Trpezlivosť ruže prináša a každý, kto si myslí, že lenivá mater mu necháva plienky a že je blbá, lebo malý má cumeľ, ma núti sa zamyslieť, či má dotyčný deti a ak áno, aké on bol decko a ako dlho trvalo jeho deťom zbaviť sa plienky, cumľa alebo mojkáčika.

Stretla som sa s tým, že mnoho ľudí vám dá nevyžiadanú radu ohľadom mena pre dieťa. Akože vážne? Ty máš príležitosť dať mu meno, aké chceš. Niektorí už tú príležitosť mali a nevyužili. Smola proste.

Čo z toho vyplýva? Že namiesto nevyžiadanej rady a hlúpych otázok, nech sa človek radšej vzdeláva, alebo si pustí večerné správy a tam sa rozčuľuje v pohodlí domova pred telkou. Alebo sa iba pokúsme byť voči iným tolerantní.

  ČÍTALA SI UŽ AJ TENTO BLOG? -> Tolerantnosť – vzácny jav