Veríš v zázraky?

Dobrá otázka. Ja verím. Ty veríš v zázraky? Živote človeka sa udeje všeličo. To dobré, za čo je vďačný každým kúskom svojho tela. Ale i to zlé, bez čoho by sa obišiel. Najsilnejšia je naša viera hlavne v dobrých časom. V horších situáciách sa občas ťažko dôveruje Bohu, že koná a že nás vidí a počuje. Poznám to na sebe.

Na materskej dovolenke, obzvlášť posledných takmer 10 mesiacov, sme si doma prešli všetkými možnými chorobami. Izolovali nás, udržiavali nás neustále v strese a išli nám aj na nervy. Posledný zážitok so slepým črevom bol snáď vrchol. Pre tých, ktorí nevedia. Nejak sa mi podarilo prechodiť zápal slepého čreva. Vyzeralo to skôr na pokazený žalúdok. Ale nebolo tomu tak. Niekoľkokrát som bola na urgente, na infúziách. Až kým mi nespravili CT brucha. Tam zistili, že som prekonala zápal bez nutnosti okamžitej operácie. Nechápali všetci doktori, ktorí sa o mňa starali. Som pre nich taký lietajúci jednorožec.

Do nemocnice ma prijali po krvných testoch, kde som mala vysoký zápal. Lieči ma priamo antibiotikami do žily. Oddych v nemocnici nečakajte. Ale starostlivosť áno. Našlo sa aj vľúdne slovo, príjemný personál, sem tam vtipné situácie, ale i jemný stres a zlé jedlo. No wellness to nebol, darmo.

Ležiac v nemocnici som sa obrátila na svojich kamošov s prosbou o modlitby. Verím, že keď sa za vás modlia aj iní, zázraky sa dejú. Celý víkend, čo som bola v nemocnici, ma pripravovali na operáciu. Avšak v deň D sa tak nestalo. Zápal v tele neustále klesal. Môj stav sa rapídne zlepšoval a pustili ma po týždni domov. Síce stále na liekoch, ale predsa. Čakajú ma ešte nejaké kontroly a uvidíme čo ďalej. Verím, že to bude všetko v najlepšom poriadku a zázrak uvidia aj doktori.

Zároveň som mala veľa času na premýšľanie. Prehodnotila som dovtedajšie svoje prežívanie na materskej dovolenke. Tým, že nás izolovali choroby, môj skutočný sociálny život išiel tzv do kytek. Človek si tam uvedomí, že maličkosti tvoria celok a život si treba spríjemniť. Tešiť sa z nových dní, hoci deti kričia a človek nestíha. Zastaviť sa na chvíľu, nádych, výdych a viac sa smiať. Nemať neustály stres a vidieť veci v tom lepšom uhle svetla. Povedať si, že s Božou pomocou to zvládneme a nebudeme sa vzdávať. Nejsť nad svoje sily. Viac žiť, nielen prežívať.

Článok som písala v júni 2023. Na jeseň toho istého roku som absolvovala operáciu slepého čreva. Úspešne. Avšak o 2 roky na to si ma komplikácie tak silného prechodeného zápalu našli po ženskej stránke. Pre mňa nečakané. A otriaslo to vierou vo všetky možné zázraky. Avšak, ako ja vravím, vždy je svetlo na konci tunela. Musí byť! A bolo. Po všetkých zlých veciach. Po absolvovaní vyšetrení, strachu zo smrti, choroby sa zázrak stal! Musela som na operáciu, ležala som na studenom operačnom stole, cítila som sa sama a bála som sa. Lenže na druhý deň mi oznámili, že je všetko v poriadku. Žiadna choroba, žiadny nález, iba oprava po zápale slepého čreva. Neboli žiadne komplikácie a môj život zázračne pokračuje ďalej, Vďaka Bohu, vďaka viere v lepšie zajtrajšky.

Tesne pred operáciou som vyslovila poslednú modlitbu: Pane Bože, a keby sa mi na to pozreli a nič mi nebolo? A stalo sa. Pozreli, opravili, nič nevyrezali a dali mi nádej na ďalší plnohodnotný život.

Aj keď mi je ťažko a trápi ma stres, hľadám to svetlo na konci tunela. V maličkostiach. Byť vďačná a trpezlivá v jednoduchosti bytia. Je rok 2026. Uplynuli takmer 3 roky od príhody so slepákom. Unavilo ma to. Počas troch výživných rokov som rada, že sme to ustáli. Hlavne ja. Som vďačná, že žijem a že okolo mňa sú ľudia, ktorí veria rovnakým zázrakom ako ja.