Luxus – osobná sloboda

Luxus – osobná sloboda

Po príchode z nemocnice so synom, po tom čo som sa ako-tak spamätala,mi došlo, že už nie je nič, ako osobný priestor, alebo mať čas sama pre seba. Luxus (ktorý si nemôžem dovoliť :D) osobnej slobody. Teraz mi to chýba, avšak si myslí, že príde čas, roky, keď si poviem, že by som to ticho vôkol seba radšej vymenila za obmedzenie svojho priestoru a času v podobe dieťaťa, jeho kriku, smiechu aj plaču.

 

Počas prvých troch mesiacov od narodenia Mateja, mi iba pomaly došlo, že sa všetko zmenilo. Úplne všetko. Je mi trošku smutno, že už nezažijem svoju cielenú samotu, možnosť sa v okamihu rozhodnúť a hneď niekam vyraziť. Teraz skôr fungujem ako GPS – prepočítavam všetko na hodiny, presnejšie na trojhodinové intervaly, kedy bude malý jesť a načasovať si či už nákupy, alebo cestovanie za rodinou, na návštevu. Minule som išla kočíkovať a keďže napadlo dosť snehu a nie všetky chodníky sú odhrnuté (dostatočne odhrnuté pre môj retro kočík), skutočne som sa cítila ako GPS a vkuse prepočítavala – zmestím sa s kočíkom, nezmestím? Tak teda brázdim ulice mesta s obrovským kočíkom a prepočítavam.

Keď už nadobudnem tu svoju vysnívanú slobodu, zrazu si uvedomím, že mi moje bábätko chýba. Prichytím sa, že na neho myslím, premýšľam čo robí, či neplače a tak. Nepociťujem v tej chvíli neslobodu, iba taký mamičkovský tik. Starosť.

Už veľakrát som si povedala,že dám malého spať, manžel si vezme nočnú šichtu a ja si sadnem a budem písať. Ešte sa to nestalo. Aj práve teraz, píšem na mobile, malý nájedeny, vysoko pravdepodobne pokakaný (robil tie tlačiace zvuky), spokojne brblajúci a hojdajúci sa vo vajíčku čaká na kúpanie (hodinu po jedle) a ja som si zatiaľ napojila mobil na nabíjačku, jedným okom kontrolujem malého, pchám mu cumlík do úst, druhou rukou aj okom pozerám do mobilu a píšem. Trhá mi to myšlienky, ale dám ich dokopy a pokračujem. Som proste mama, žena, ktorá zvláda viac vecí naraz. Za prvé to viem a za druhé nemám na výber :D. Vyhovuje mi, že ho mám pri sebe, počujem jeho hlas, vidím ho – mamičkovský tik.

 Tam je moja osobná sloboda/nesloboda. Pri ňom, pri synovi. Radšej idem spať, keď aj on. Aj tak by som bola hore, hoci má manžel nočnú starostlivosť. Pozná to každá jedna.

Foto: Peter Kocúr

Daj LIKE a Zdieľaj tento blog na facebooku