Tolerantnosť – vzácny jav

Tolerantnosť – vzácny jav

Ako matka, prvomatka, som sa obávala vždy jedného, že moje dieťa bude robiť taký cirkus (krik, hádzanie o zem, kopanie, kričanie, rev…) na verejnosti, že nejaký dobrák/dobráčka si popod nos zašomre na našu adresu niečo a ja buď zareagujem nemiestne a niečo poviem, alebo ostanem zaskočená, že nič nepoviem…. To druhé, že nič nepoviem, sa stalo, ale natoľko ma to vykoľajilo, že dovi a dopo.

Moja výzva znie, buďme k sebe tolerantní, milí a vľúdni. Stokrát som videla, počula, zažila kričiace a kopajúce dieťa, s ktorým si rodič nevedel dať rady. Ľahko je ho odsúdiť, že si nevie urobiť s deckom poriadok. Ale ten každý by mal najprv porozmýšľať a potom si šomrať sprostosti na adresu matky/otca. Týka sa to nielen tejto situácie, ale všeobecne. Svet akosi rýchlo zabúda na dobré mravy, byť si navzájom k sebe vľúdni. Opakujem sa, ale BUĎME K SEBE VĽÚDNI, prosím.

Nevieš, či to kričiace dieťa neprežíva svoj blbý deň (áno, deti ich mávajú veľa, ale každý sme boli deťmi, nikto sa nenarodil dospelý), nejdú mu zuby, neudrel sa, nechápe zatiaľ slovu nie, nebolí ho niečo, nepreplakalo celú noc, je unavené, cíti sa samo…..Nevieš, aké je pozadie rodičov a čo v daný deň/dni prežívajú. Skôr než začneš odsudzovať, opýtaj sa mamy, aké si bol dieťa a ak dobré, aj tak nič nehovor, mysli si čo chceš.

Moja výzva tebe, ktorá si zažila podobné šomranie, nepraj danej osobe nič zlé, prenes sa cez to, hoci je to ťažké. Učme svoje deti vľúdnosti a rešpektovať iných, aj keď sú tí iní v našich očiach hlupáci. Ľahko je iným nás súdiť, ak nemajú deti. Viem sama na sebe, že dieťa ma naučilo byť voči iným matkám tolerantnejšia, keď vidím ich kričiace deti. Môj názor je: ženy by si navzájom mali pomáhať, avšak nejak to nerobíme. Tieto slová adresujem hlavne sebe. Buďme si kamarátkami, priateľkami, pomáhajme si, podporujme sa, prajme si a pochváľme sa. Nikto nie je neomylný ani dokonalý.

Tieto krásne fotky urobila Mária Badinská: Ak chcete vidieť viac z jej tvorby, sledujte jej  Facebook a Instagram