20 jan Blog o hovne
Január nezačal zle. Avšak/ale/bodaj to para tlačila/čo čert nechcel zrazu sa všetko pohovnilo. Prečo? Lebo môže!!!
K veci. Matej dostal laryngitídu, chripel ako Richard Müller pri cigaretke na dva ťahy, nechcel jesť, spať, asi ani žiť miestami. Vrchol bol iba jedna jediná nočná mora, keď sa mu to celé začalo, my na návšteve s prespávačkou a dieťatko plakalo ako o život, lebo ho bolelo hrdlo a nedalo sa mu jesť, všetko bolo eee, iba plakal a plakal a plakal a ja s ním. Bonusovo som novoročne vynadala mužovi, nech volá sanitku, jednoducho materská panika a plač, keď kvôli dieťaťu pôjdeš aj cez mŕtvolu jeho otca.
Všetkým dňom nebol koniec. Ochorel manžel. Lenže on znáša dobre mužskú chorobu, dokonca ju prežil už veľakrát a mňa tiež jemne omíňalo hrdlo. Čo jeden nevymyslí, si domyslíš aj sám, z Matejkovho nechutenstva začal príbeh o veľkom . Kiežby také usmiate.
Ja by som to prežila, keby sa mi z boľavého hrdla neupchali dutiny, že som mala dojem, že zuby osmičky mi idú zrazu rásť. Lenže to bolo uprostred noci, kedy každý zvuk je 100x hlasnejší a každá bolesť v mojej hlave sa rovná smrti. Nemala som otvárať Google a modrého peja, nemala. Lenže mi v hlave skrsla myšlienka: dievča, tebe osmičky narástli ešte pred maturitou, budú to iba upchaté dutiny. A čo tá bolesť? No to je ono. Moje racionálne ja, plné myšlienok nového dňa a rátania , sa predalo na povrch.
Prečo to píšem? Aby som hlavne ja sama bola Bohu vďačná za dni plné dobrého spánku, normálneho prebaľovania, kŕmenia, chuti do jedla, čistých dutín a žiadnej bolesti.
Čitala si už aj tento Blog? -> SLADKÁ RECENZIA