26 okt Už sme štyria – Ako to prebiehalo.

Vedela som si za tých 9 mesiacov predstaviť, že budeme štyria, veď sme boli, len jeden člen bol stále v skrytosti. Nosiť ho bolo fajn, prekonala som pri ňom v najhorúcejšom čase nachladnutie – kýchanie v ôsmom mesiaci je na nezaplatenie a vlastne jediné čo mi bolo bola záha, bolenie rebier, svrbenie rebier a neustále ma to brucho ťahalo k zemi. Milé malé radosti.

Narodenie bolo tiež viac menej super. Doma mi odtiekla voda, to som nezažila predtým. Bola streda večer niečo pred 23.00, dopisovala som nejaký článok alebo Denník na Instagram, Matej už spal a ako som sa postavila, vedela som, že už to ide. Čiže šípka do sprchy a volala som kamoške, aby prišla strážiť Mateja. A išli sme do nemocnice, kde ma presviedčali, že to nebola plodová voda, reku ok.

Tak mi robili hodinu ozvy, lebo Leo spal a nehýbal sa. Všade vládlo také posvätné ticho, ani len deti na oddelení neplakali. Prišla mi vyšetriť doktorka, lebo o hodinu sa už bábo Leo pohol a to mi už začínali jemné bolesti. Po rodinnej anamnéze, kks toho bolo, čudujem sa, že ešte chodím , ma šupli k sestričke na oddelenie.  Tam mi brali krv a to už tie bolesti začínali. Dali mi izbu, boli sme dve, jedna z nás už s pár dňovým bábätkom. Vravím si, do kelu, keď mi to tu začne, zobudím spolubývajúcu. Čo už. Letela som do sprchy a už som vedela, že Leo sa pýta na svet.

Presne na opačnom konci chodby bola sesterňa, kde som to otočila 2x a až potom mi spravili ozvy a brblali, že to nie je možné a ani to nasvedčuje tomu, aby som mala také bolesti. A vzali ma na vyšetrenie. Tam ma prevzala super pani doktorka, veľmi mladá, ale o to ľudskejšia. Proste takú si praješ mať pri pôrode. Kukla jedným okom a že na 9. Ha.

Manžel v tom čase sedel v aute pred nemocnicou, lebo ho poslali domov, že to tak rýchlo nebude a že to by bol zázrak, aby to tak rýchlo bolo. No milé sestričky, boli ste milé, avšak presvedčené, že zázrak to nebude a ono to bol zázrak. Naspäť na izbu som sa vracala už s bábätkom.

Nevedela som, že na pôrodnej sále môžete mať so sebou mobil. Prišlo mi to divné, čo si budem robiť selfie s doktorkou medzi nohami? Ok, medzi kontrakciami som písala mužovi do auta, nech ide hore a zvoní, že je to tu. Som taká rada, že som to nemusela zvládnuť sama a bol tam so mnou. Raz som ho odstrčila, ovlažoval mi ústa, čo už, stáva sa.

Nejdem opisovať viac, bábo Leo prišlo vďaka skvelému tímu a spolupracujúcej rodičke šťastlivo na svet. Veľmi som sa modlila, nech mám okolo seba dobré sestričky aj doktorku aj pôrod aj bábätko nech sú ok a ono bolo. Áno, verím na zázraky, modlím sa a viem, že moje modlitby boli vypočuté.

A to selfie na pôrodnej sále sme si s mužom spravili. V niečom bol ten pôrod hrozný, nebudem nikomu klamať, zakaždým to bolí ako šľak, ale trval kratšie. Teším sa, že mám okolo seba troch chlapov.

Momentálne som vyšťavená ako vecheť, unavená, nevyspatá, lebo chlapci ráno nevstávajú naraz.  Ani nechodia spávať večer naraz. Navzájom sa budia. Občas počas dňa spia naraz a zákon schválnosti, keď ma zobudia, ja vstanem a oni spia. Zásadne ráno sa toto deje. Ja to stále vravím, že spravodlivosť nie je.

P.S.: Pikoška na záver 😀 Keď som prichádzala do nemocnice, akurát sme míňali zdravotníka tlačiaceho zakryté lôžko, ktorý mieril do márnice. 😀 Fakt. Nevymýšľam si.

? Fotky v tomto blogu fotila Mária Badinská.

Keď mi dovolí urobiť jej web, nalinkujem ho sem. (odkaz od manžela) 😀