Rok 2022 bol výnimočný aj tým, že nás všetkých do nohy dostala siedma detská choroba . Deti, aj dospelý.

Kde bolo, tam bolo, bola jedna rodina, ktorá si pokojne nažívala. Slnečné dni plné pracovných povinností, chodenia do škôlky, vybavovania nákupov, rodinnej pohody a oddychu, prerušil zákerný vírus. Presne takto mám pocit, že začal náš kolobeh jesenných chorôb. Otras. Siedma detská choroba vyzeral tak nevinne. Nakoniec sa na internete dočítam, že siedma detská choroba je prenosná na dospelého človeka. Fasa, vravím si. Snáď nás obíde. Tak toto prianie ostalo čisto v rovine nesplnených prianí a želaní.  Prečo sa volá detská, keď prejde aj na dospeláka? Vraj je to výnimočné a dospeláci to dostanú iba v cca 10% prípadov. Nás zasiahla oboch. Nuž asi sme výnimoční.

Všetko začalo u najmladšej Niny. Celkom to vyzeralo, že má skôr reakciu na nové vlhčené obrúsky. Nemala. Mala teploty, znížený apetít, zvýšenú náladovosť. Na druhý pokus to vyzeralo na rast zubov. Žiaden nový zub nevykukol ani nasledujúce ďalšie dva mesiace. Siedma detská choroba. Zákerná a oveľa viac bolestivejšia pre mňa. Aj pre môjho muža. Najprv priniesla horúčku chlapcom, mne zimnicu a teplotu, bolesť kĺbov. Do rána sa mi spravili pľuzgiere vo vlasoch, na rukách. A tak to s tými pľuzgiermi nasledovalo pár dní. Odporné boľavé veci. Najviac som ich mala na rukách.

Na jednom som aj sedela. Vážne. Tie ruky bola najhoršia nočná mora. Taktiež sme mali pľuzgiere v ústach na podnebí a boľavé hrdlo. Vyzerali sme s manželom ako po údere morovej rany z Egypta. Nakoniec pľuzgiere praskli a uschli. Na rukách som cítila neutíchajúce svrbenie a bolesť zároveň. Žiadne lieky, ani krémy nepomôžu. Závidela som svojim deťom ich 3 až 4 pupáky na tele. Svrbenie ustúpilo, ale vykonávať bežné úkony života bolelo. Umývať riady neprichádzalo v úvahu. Bolelo aj chodenie, kedže zasiahnuté boli aj chodidlá. Sprcha bola svojim spôsobom tiež spartakiáda. Pretože koža na rukách pod vplyvom teplejšej vody bolela. Nakoniec koža stvrdla a ja som prišla načas o hmat. O pár dní som sa na rukách začala šúpať ako had. Pocitovo aj fyzicky bolo toto to lepšie z tej hroznej choroby.

Ruky bola jedna časť. Boľavé pupáky sa mi spravili na predlaktí a keď sa mi začali vyhadzovať lakte, prestávala som mať už miesta na tele, kde pľuzgiere neboli. Čiže prvá hlava, potom ruky, pár na predlaktí, v ústach, sem tam na nohách aj tvári, nakoniec na chodidlách.

Manžel bol postihnutý menej. Začalo mu to úplne rovnako presne po 3 dňoch odo mňa horúčkami a zimnicou, ale nezaostával. Najviac trpela jeho pokožka hlavy. Obom sa nám v rovnakom čase spravili, avšak už oveľa menej a v znesiteľnejšej forme, na chodidlách mini pľuzgiere. Naraz sa nám spravil aj kútik, jemu ľavý a mne pravý.

Chlapci aj Nina to prešli s ľahkosťou lietajúceho pierka vo vzduchu. Ja si nesiem s manželom následky ešte stále. Pokožka vo vlasoch sa zregenerovala veľmi rýchlo, ruky taktiež. Po mesiaci sa nám obom začali šúpať nohy. Celej rodine. O ďalších pár týždňov badám, že mi vyrastá jeden necheť na ruke. O pár dní nasledujú ďalšie nechty. Viacerí ste mi na Instagrame písali, že ste tento rok siedmu detskú absolvovali tiež. Vraj sa nám to tu celkom rozšírilo.

Náš život zostal stáť, lebo furt je niekto chorý. Dopisujem článok tesne pred Vianocami 2022. Neverím, že sme odvtedy stihli mať hnisavú angínu a ku koncu roka chrípku. Imunitu máme na kašu.

Veľa rodičov zažíva to čo my. Nejde o to, že sme všetci chorí. Ale, že sme zažili nezodpovednosť iných rodičov, ktorí vodia svoje choré, častokrát nedoliečené deti do kolektívu. Aj vďaka nezodpovednému prístupu hlúpych ľudí trčíme doma a bojujeme so sopľami a kašľom svojich detí. Nemáme poriadny oddych. Vstávame v noci, aby sme tíšili chorobu našich najmenších. Sme unavení a chorí tiež. Ale podržať nás nemá kto. Preto by bolo veľmi fajn, ak by sa ľudia nad sebou zamysleli. Aby konečne pochopili, že choré dieťa, aj to iba so sopľom, ostalo doma pri čajíku a rozprávkach.